Karin Mihálová z ICEJ Slovensko napsala krátkou a výstižnou reportáž ze srpnového pochodu.
„Pochod po stopách hrdinov 2019“
Spomínanie je kľúčom k budúcnosti
Nedávno som mala možnosť zúčastniť sa 130 kilometrov dlhej pešej výpravy “po stopách” dvoch slovenských hrdinov minulého storočia – Alfréda Wetzlera a Rudolfa Vrbu (Waltera Rosenberga).
Ich mená a osudy nie sú mnohým z nás známe. A to je škoda.
Alfréd Wetzler a Rudolf Vrba boli slovenskí Židia, ktorým sa podarilo utiecť z neľútostného koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau v okupovanom Poľsku. Z miesta, kam bolo ľahké sa dostať, ale takmer nemožné odtiaľ utiecť. O útek sa pokúsilo viac ako 600 väzňov, ale len hŕstke šťastlivcov sa to naozaj podarilo. Vrba a Wetzler boli tzv. prominentní väzni. V tábore strávili dlhší čas a tak dobre poznali jeho denný režim a rutinu. Utiecť sa im podarilo 7. apríla 1944, vďaka strategicky vymyslenému plánu, ktorý bol dielom miestneho táborového odboja. Cieľom ich úteku bolo odhaliť desivé tajomstvo osvienčimskej továrne na smrť okolitému svetu. Po strastiplnej ceste sa A.W. a R.V. dostali do Žiliny, kde podali svedecto o tom, ako prebieha genocída európskych Židov v spomínanom tábore. Táto správa sa neskôr stala jedným z najcennejších dokumentov 20. storočia a je svetovo známa pod názvom „osvienčimská správa”.
S nápadom usporiadať „Pochod po stopách hrdinov” prišiel Fedor Gál. Jeho víziou bolo pripomínať si odvážny skutok Wetzlera a Vrbu absolvovaním 130 km dlhej trasy z Osvienčimu do Žiliny. Veril, že pochod bude mať u verejnosti úspech a že časom vznikne široká komunita – Memoriál Vrbu a Wetzlera. Nultý ročník sa podarilo zorganizovať v roku 2014 pri príležitosti 70teho výročia ich úteku a organizátorom sa stala ICEJ – Medzinárodné kresťanské veľvylsanectvo Jeruzalem. Tento rok sa konal v poradí 6. ročník pochodu a vízia Fedora Gála sa stala skutočnosťou. Vznikla komunita ľudí rôznych vekových kategórií, kondície, vzdelania, vierovyznania a svetonázoru, ktorých spája jedna myšlienka. Aktívne vyjadriť svoju účasť. To, že sa ich hlboko dotýka, čo sa odohralo v čase holokaustu a spomínajú s nádejou do budúcnosti, že niečo také už naša spoločnosť nikdy nedovolí. Cieľom pochodu nie je usporiadať masovú akciu pre tisícky ľudí, ale jednoducho oživovať tento príbeh. Veríme, že spomínanie na vlastnú minulosť je kľúčom k našej budúcnosti.
Prekvapením pre mňa bolo, že väčšina tých, ktorí už raz pochod absolvovali, sa vracajú aj na ďalšie ročníky. Povedala som si, prečo by si to mal človek znovu opakovať? Nestačí ísť raz?
Ako hovoria samotní účastníci: ,,Tento pochod má výnimočnú atmosféru. To sa musí zažiť.”
Nemôžem iné než súhlasiť. Počas pochodu sú čítané úseky z kníh hrdinov od Auschwitzu až do Žiliny. Prechádza sa terénom, ktorým Vrba s Wetzlerom utekali. Trochu lepšie si tak účastníci vedia predstaviť nebezpečenstvo, úskalia a nepohodlie, ktoré museli prežívať. Na ceste prekonávali nepriateľský terén, hliadky SS a boli odkázaní na pomoc neznámych ľudí, ktorí stáli na hrane a riskovali vlastné životy aj svojich rodín, aby im pomohli.
Okrem štvrtého dňa pochodu, ktorý je vyhradený na oddych, sme celé dni trávili pochodovaním po trase. Nie každý z nás zvládal výšľap lesným terénom úplne bez problémov, ale za ten dobrý pocit a nádherné prírodné scenérie Beskýd to každému stálo. Musím vyzdvihnúť najmä súdržného ducha celej komunity, ktorá sa navzájom povzbudzovala a na trase na seba vždy čakala.
Obohatením programu bola návšteva dvoch významných historikov: Madeleine Vatkerti a Ivana Kamenca, ktorý sú odborníci na tému holokaust a v otvorenej diskusii sa s nami podelili o svoje poznatky.
Som skutočne vďačná za myšlienku usporiadať Pochod po stopách hrdinov. Môžme si tak pripomenúť odvahu a ľudskosť. Vyzdvihnúť ju nad zbabelosť a krutosť holokaustu. A okrem toho urobiť aj niečo pre svoje zdravie.
Karin Miháľová
